Katarína Gabašová: Tabu smrti (ne)prekonané... temný turizmus

29.07.2017

 "Milióny sa 'obšťastňujú' monumentálnou imagináciou katastrofického nešťastia iných..."

(Šabík, 2001, s. 122)


Salvador Dalí (1904 − 1989) bol všestranne nadaným španielskym umelcom, uznávaným, ale i kritizovaným predstaviteľom surrealizmu. Obraz Baletka v hlave smrti (1939) reprezentuje Dalího paranoicko-kritickú metódu, pričom na prvý pohľad môžeme vidieť smrť - lebku - a na druhý siluetu baletky, alebo to môže byť aj naopak. Vzápätí však vidíme oboje a môžeme si klásť otázku, prečo sme videli ako prvý symbol smrti, zániku, tajomna a prečo symbol života, krásy a túžby... Symbolika Memento mori v jednote s Carpe diem ilustruje maliarovo surrealistické myslenie, cítenie a schopnosť (ne)upokojiť človeka zápasiaceho s časom, ktorý mu bol "pridelený". Uvedený obraz, vyzývavosť a provokácia k (za)mysleniu a (pre)cíteniu, metafora efemérnosti človeka nás priviedla k reflexii tabuizácie a detabuizácie smrti aj optikou kontroverzného fenoménu - temného turizmu.

Kladieme si niekoľko otázok, ktoré súvisia s tabuizáciou a detabuizáciou smrti (v najširšom zmysle úsilie človeka o vysporiadanie sa so smrťou a smrteľnosťou; vypovedá o protichodných tendenciách vo vzťahu k smrti - vytesňovanie / fascinácia), popularitou reprezentácie primárne násilnej smrti nielen v médiách, ale i v umení, keď je prirodzená smrť oným brutum factum, nevhodná vstupovať do mysle či rozhovorov. Inak povedané, téma smrti a umierania, konečnosť človeka je považovaná za niečo morbídne a depresívne, dokonca pre niekoho neslušné. V kritickej reflexii tohto postoja je inšpiratívnym model smrti tzv. "špinavej, prevrátenej" (Ariès, 2000). Tabu sexu výrazne uvoľnené v 60. rokoch 20. storočia nahradilo tabu smrti: "Tendencie k odmietaniu a pocity trápnosti, s ktorými sa v súčasnosti často pristupuje k smrti a umieraniu sa úplne vyrovnajú tým, ktoré vo viktoriánskej epoche zahaľovali sféru sexuality" (Elias, 1998, s. 40).

Je možné víťazstvo človeka nad strachom a úzkosťou zo smrti práve prostredníctvom jej "stopovania"? Môže byť temný turizmus nástrojom na prekonanie, zrušenie tabu smrti a strachu zo smrti alebo ide o túžbu po nevšedných zážitkoch, eskapizmus zo sivej reality každodennosti? Zahŕňa motivácia turistu memento mori, edukatívny rozmer či v našom uvažovaní až posun smerom k stredovekému Artis bene moriendi - Umenie správne (dobre) umierať? Príprava na smrť - umenie umierať obsiahnuté v príručke, manuáli z roku 1415 Tractatus (Speculum) artis bene moriendi. Venovanie sa príprave na smrť nemalo prebiehať "len" na smrteľnej posteli, ale človek sa mal pripravovať už počas života - odkaz na tzv. Ars vivendi - Umenie žiť. Tieto príručky "dobrej smrti" boli obohatené o rozmer ako správne žiť.

Zdá sa, že niektoré otázky sa v priebehu dejín nemenia, zmenám podliehajú odpovede, postoj človeka k smrti a tým i k životu. Tu je dôležité zdôrazniť, že je nutné rozlišovať medzi smrťou a umieraním a tiež zohľadniť kontext, v ktorom sa pojem používa. Zámerom je vyhnúť sa zjednodušovaniu a vágnym záverom, no v intenciách zvolenej optiky - existenciálnej ontológie s dôrazom na "prvú osobu" vo vzťahu k smrti (Jankélévitch, 1966) sa istému "zjednodušeniu" vo vymedzenom priestore nevyhneme. Nesledujeme napríklad špecifický vek a rod, východiskom je postoj k smrti, zmysel smrti reflektovaný u dospelého jedinca bez ohľadu aj na sociálne postavenie a iné faktory. Príspevok tak ponúka jeden z možných náhľadov na otvorené otázky, ktoré nie je možné jednoznačne zodpovedať.

Smrť je vytesňovaná (pojem preberáme od rakúskeho psychoanalytika Sigmunda Freuda) či už na individuálnej, alebo spoločenskej úrovni, zriedka je súčasťou našich rozhovorov, človek sa usiluje na smrť nemyslieť. Smrť je tabu, spája sa so strachom, úzkosťou a zúfalstvom, no zároveň vzbudzuje ono Mysterium tremendum et fascinans, túžbu zvíťaziť, pokoriť smrť aj jej (s)poznaním a vysvetlením. Obraz smrti alebo konštrukt smrti v súčasnej euroamerickej (západnej) kultúre tak môžeme interpretovať v dvoch rovinách: jeden uhol pohľadu vypovedá o tabuizácii smrti aj umierania a druhý o detabuizácii, najmä v oblasti sociálnych vied a zdravotníctva. Sme však svedkami aj kvázidetabuizácie smrti, ktorá je symptomatická: karikovaním, banalizáciou či dokonca "pornografizáciou smrti" (Gorer, 1955), čo implikuje prejavy charakteristické ľahostajnosťou, redukovanou citlivosťou a pasívnou recepciou medializácie a hypertrofovania najmä násilnej smrti; zároveň komercionalizáciou v populárnej kultúre a komodifikáciou aj v temnom turizme.

V odbornej literatúre je termín z anglického "dark tourism" definovaný v najširšom zmysle slova ako navštevovanie miest spojených so smrťou, utrpením a makabróznou tematikou. Z hľadiska fenoménu cestovného ruchu sa v užšom zmysle temný turizmus interpretujr ako determinovaný transformáciou pohrebísk, cintorínov, svätýň a pamätníkov, lokalít poznačených tragédiami, brutálnymi činmi, prírodnými katastrofami na turistické destinácie - atrakcie. V kritickej reflexii tohto čoraz populárnejšieho druhu cestovania ako prví na jeho rozmach upozornili britskí odborníci z oblasti manažmentu cestovného ruchu Malcolm Foley a John Lennon v diele Dark Tourism - The Attraction of Death and Disaster (2000). Temný turizmus nie je považovaný za nový fenomén, ale jeho počiatky nachádzame už v antickom Ríme - v podobe gladiátorských zápasov. Čo sa týka terminológie pojem "temný turizmus" vyvoláva negatívne konotácie aj na základe dominancie znepokojujúcich tendencií v rámci ponuky cestovného ruchu, a napriek všeobecnému rozšíreniu, akademické prostredie preferuje anglický pojem "thanatourism" - vo voľnom preklade turizmus spojený so smrťou(odvodený z gréckeho "thanatopsis"), čo implikuje aj definícia - túžba po symbolickom alebo skutočnom stretnutí so smrťou, nie výlučne násilnou (Stone, 2006). V teoretickej praxi sa používajú aj ďalšie pojmy. Výberovo uvádzame z anglického originálu: "holidays in hell" - v doslovnom preklade dovolenka v pekle; "black-spot tourism" - vo voľnom preklade cestovanie na miesta častých katastrof; forma aliterácie "milking macabre" - doslovne ako vysávanie morbídna; "grief tourism" - v doslovnom preklade smútočný turizmus; "holocaust tourism" - spojený s udalosťami holokaustu; "slavery - heritage tourism" - doslovne turizmus odkazujúci na otroctvo (pozri bližšie: Stone, 2005). S ohľadom na rozmanitosť a problematickosť jednoznačného zadefinovania a kategorizácie tohto fenoménu a jeho jednotlivých foriem, odborníci sa zhodujú na nutnosti otvorenosti interpretácie a potrebe kritickej reflexie, s cieľom vniesť vyššiu mieru transparentnosti do skúmania problematiky. Temný turizmus implikuje množstvo otázok rôzneho charakteru, napríklad či nie je tento druh turistiky vlastne nábožensky motivovaným pútnictvom, či sa adekvátne rozlišuje medzi pojmom turista, pútnik a cestovateľ, či sa tematizuje rozdiel medzi aktívnou účasťou a pasívnym sledovaním napríklad spoza televíznej obrazovky a pod.

V súčasnej "hyperkonzumnej kultúre" (Lipovetsky, 2007) sa už i smrť stala komoditou na trhu, objektom "túžby" človeka - lovca či zberača zážitkov. S konceptom tzv. "zážitkovej spoločnosti" (Schulze, 1992) súvisí aj fenomén "zozábavňovania" v kultúre, o ktorom písal americký mediálny teoretik Neil Postman vo výstižne nazvanej práci Amusing Ourselves to Death: Public Discourse in the Age of Show Business (1985), ktorá vyšla aj v českom preklade Ubavit se k smrti, s podtitulom Veřejná komunikace ve věku zábavy (1999). Rieši problematiku zábavy a zábavnosti na úkor atrofie vážnosti, čo sleduje v médiách a väčšmi v televízii, ktorá vysiela programy povrchnej zábavy, dokonca spravodajstvo "zvádza" k zábave bez hlbšieho zamyslenia, čím sa z občanov stávajú pasívni diváci bez aktívneho prístupu, selekcie a kritického myslenia.

V kontexte temného turizmu je dôležité upriamiť pozornosť na súvisiace pojmy ako "nekromarketing" a "nekrotainment", ktoré sa v zahraničnom diskurze etablovali už začiatkom nového milénia. Nekrotainment je charakterizovaný ako súčasť nekromarketingu a zo samotného pojmu prevzatého z anglického jazyka vyplýva, že ide o "zozábavňovanie" smrti. V najširšom zmysle slova ide o aplikáciu techník a nástrojov marketingu na sféru súvisiacu so smrťou a umieraním, utrpením a trúchlením. Vybraným problémom sa okrem iných venuje aj poľský mediálny teoretik Lukasz Wojciechowski a slovenská kulturologička Erika Moravčíková v monografii Vybrané megatrendy v súčasnej mediálnej zábave (2013). Kontroverzným sa temný turizmus stáva na základe kritiky aplikácie zákonov trhovej ekonomiky a zákona dopytu a ponuky aj na sféru smrti a utrpenia za účelom zisku na úkor piety a morálky. Zdá sa, že v súčasnosti je už takmer všetko predmetom komodifikácie a zozábavňovania, cynizmu - dokonca aj ľudská dôstojnosť...

(...)

------------------------------

Celú štúdiu Tabu smrti (ne)prekonané... temný turizmus si možete prečítať v časopise Romboid 5-6/2017, s. 45-52.