Martin Vlado: Jablká

28.07.2017

"Miňo má takú neskutočnú radosť, tak sa vytešuje, keď si niečo prečíta, a ako vieš, on aj píše, a keď mu niečo vyjde, teda, keď mu to niekde uverejnia, ty kokso, on ti je normálne ako nepríčetný! Si myslíš, že je to normálne?"

Opýta sa ma Lena.

Sedíme, ako vždy vo štvrtok, v dennom bare Astra. Ďaleko od právnickej fakulty, kde učím trestné právo a Lena študuje.

"V Miňovom živote sa dejú zázraky."

"Zázraky?" Lena na mňa začudovane pozrie. Zamyslí sa. "Ale aj tak je zvláštne, že vy dvaja sa poznáte. Máš šťastie, že mňa si spoznal skôr. Preťahovať kamarátovu ženu je nekorektné."

"Naše zoznámenie je zázrak."

Lena teraz akiste nevie, či tým myslím naše zoznámenie, alebo som tým myslel Miňove zoznámenie so mnou.

Lena nevie, s kým má do činenia.

Lena nevie, že som spisovateľ.

Publikujem pod pseudonymom. To, že píšem, vie len zopár zasvätených. Moja rodina o tom nemá páru. Myslím mamu, manželku, dcéru v maturitnom ročníku, ktorú som minule nachytal nad vlastnou básničkou.

"Čo robíš?" vyzvedám, keď podvečer bez zaklopania vstúpim do dcérinej izby.

V poslednej dobe sa mi to stáva často. Bežný život ide mimo mňa. Som roztržitý, hlavu mi zamestnáva román. Pracujem na ňom už niekoľko mesiacov. Veľký román zo súčasnosti je, takpovediac, spoločenská objednávka. Chýba tu; dozvedám sa z úst a pier kolegov - spisovateľov, či naslovovzatých vedcov a kritikov. Nuž, podujal som sa. Hoci žiaden vydavateľ na môj text nečaká. Vo svojom najnovšom diele som opustil doterajšie stereotypy v písaní a vydal som sa úplne novou cestou. Ústrednou postavou románu je štyridsiatnik Michael Yebbow. Poaugustový emigrant, ktorý sa po vyše dvadsiatich rokoch vracia zo Spojených štátov domov. Do malebnej hornatej dedinky v srdci Slovenska, kde ho nikto a nič nečaká. Kde sa ešte ako Miško Palenčiar v päťdesiatych rokoch škaredo zrúbal na maminom bicykli.

"Jebou," vysvetlí Miškov otec doktorovi v okresnej nemocnici, kde dobitého chlapca došikuje.

V roku 1968, už dospelý Horehronec s ťažko vysloviteľným priezviskom, očarený Amerikou, si
na to otcove slovo náhle spomenie.

Dcéra sa zapýri, zdrap papiera s básňou jej vypadne v tom zmätku z ruky a pristane na veselom žltom koberci vedľa písacieho stola. Rýchlo sa poň zohnem, očami prebehnem úhľadne písmo. Iba sem-tam preškrtnuté slovíčko.

Už som žena. Škoda.

Dobrý názov.

Jablko nepadá ďaleko od stromu.

V rodostrome máme aj kabaretnú speváčku. Nevlastná sestra môjho deda z maminej strany pôsobila v Pešti. Mama mi o nej nedávno rozprávala. Mama je vážne chorá, dôveryhodne si dokáže spomenúť len na udalosti spred mnohých rokov. Dennodenne sa pripravujem na tú strašnú chvíľu, keď ma nebude poznať.

"Daj mi to!" plačlivo vykríkne dcéra.

"Takže básničky," poviem ironicky. "Učiť by si sa mala! Pripravovať na život. A ty čo robíš?! Strácaš čas nezmyslami!"

Zháčim sa.

Čo to zo mňa vyšlo?!

Kde sa to vo mne vzalo?!

Driemalo to vo mne roky. Mamine slová uložené v mojej pamäti, nečakane vygenerované. Slovo po slove. Áno, presne v tomto poradí ich mama vyslovila.

Červený od hanby sa domáham svojej básne napísanej úhľadným písmom na liste papiera vytrhnutom zo školského zošita. Nepochopený, zradený, s obrovskou hrčou v krku vybehnem z detskej izby a zamknem sa na záchode.

Postaví sa mi. V danej situácii dosť čudné. Zo zúfalstva sa rýchlo odbavím.

Slová adresované dcére už nevezmem späť. V momente, keď si to uvedomím, začujem v predsieni zaklapnutie záchodových dverí. V zámke sa pretočí kľúč.

Moja dcéra za zamkla na záchode!

Treba mi čúrať. No je to, pravdepodobne, opäť len dobre známy pocit. Nutkanie. Realitou ani tentoraz nebude normálny prúd moču. Už druhý rok odkladám návštevu u urológa. Utešujem sa tým, že problémy so šťaním mi spôsobuje narušená psychika. Zdrvený opúšťam dcérinu izbu, prejdem popri obývačke, v ktorej hučí televízor (manželka si od prípravy večere odbehla k vedomostnému kvízu) a vykradnem sa z bytu.

Je začiatok novembra. Počasie septembrové. Sídlisko je ponorené do tmy. Pred pár dňami sa skončil letný čas. Zapálim si cigaretu, kráčam kľukatým chodníkom pomedzi zateplené, farebné paneláky. V malom parčíku zastanem. Postavím sa oproti stromu, rozopnem si nohavice, vytrasiem pár kvapiek. Zapnem sa, zapálim si ďalšiu cigaretu a tou istou cestou sa vraciam domov.

Zajtra je utorok.

Posledný v mesiaci.

Miňo celý vytešený, okále vypúlené, blčiace od nedočkavosti. Mám to už na jazyku. Ale nepoviem mu to. Toto nikdy nevyslovím. Miňa pred všetkými pochválim. Podobne ako väčšinu
ostatných. Je mi ich ľúto. Nevidím a nepočujem medzi nimi jediný talent. Hoci si idem oči vyočiť, hoci som posledný utorok v mesiaci samé ucho.

Riaditeľka knižnice ma pred poldruha rokom požiadala o spoluprácu. Sama sa pokúša písať detektívky. Som dobráčisko.

Som dobráčisko a preto najlepšiemu z netalentovaných ponúkam riešenie. V intimite tmy pod lampou pouličného osvetlenia Miňovi navrhnem výlet za mesto. Napokon, nebude to prvý raz. Miňo si pred budovou knižnice zapaľuje cigaretu, kombinuje, zvažuje. Napokon prichádza k logickému záveru.

"Myslím, že sa mi to oplatí," povie.

Doladíme čas a na znak dohody si podáme ruky.

Vystúpim na konečnej trolejbusu, so mnou ešte zopár uzimených, zhrbených postáv, všetky ich nechávam  za sebou. Míňam vilovú štvrť na okraji mesta a ocitám sa na úzkej lesnej ceste. Zmierňujem tempo, strmý kopec mi kráti dych, nie som už žiaden mladík. Zastanem, aby som sa vydýchal. Ochladilo sa, vietor skučí, predo mnou, za mnou, nado mnou, všade ťažké olovené mračná, z ktorých sa každú chvíľu začne sypať. Sneží. Takmer nevidím pred seba. Služba blížnemu ma však ženie vpred. Silou vôle prekonávam posledné metre najvyššieho kopca za mestom a vchádzam na čistinku, kde sa už pri stožiari vysokého napätia trasie od zimy Miňo.

"Meškáš," privíta ma.

Natŕčam k nemu ľavú ruku, ukazujem mu čas na hodinkách, ukazovákom ťukám na sklo ciferníka.

"Nemeškám. To ty všade chodíš skôr, ako taký pako. Normálni ľudia nestíhajú," hovorím a nenápadne si obzerám okolie.

"Máš?" opýtam sa Miňa.

Miňo pritaká aj nepritaká. Lomcuje ním zima. Vyzerá to tak, že má aj nemá.

Opýtam sa ho ešte raz.

Miňo vytiahne z vnútorného vrecka vetrovky obálku. Spod kabáta vytiahnem tú svoju. Tesne nad hlavami nám zakrúži veľký vták. Vydá sériu škrekľavých zvukov. Miňo sa strhne, pozeráme hore. Vták chvíľu voľne plachtí, potom sa vznesie a pristane na samom vrchole oceľovej konštrukcie. Pozoruje nás. Jediný svedok tejto chvíle. Tejto významnej udalosti, v ktorej sa rodí Cena alebo Prémia za poviedku pre autora, ktorého meno sa pomaly a isto dostáva do povedomia odbornej verejnosti. S čitateľskou verejnosťou je to zložitejšie.

Vymeníme si obálky.

Keď Miňa stratím z dohľadu, pohnem sa aj ja.

Stretneme sa dole na zastávke trolejbusu. Tvárime sa, že sa nepoznáme. Zotmelo sa. Prestalo snežiť.

V trolejbuse mi zapípa mobil. Tutovka? čítam Miňovu esemesku. Nechce sa mi potvrdzovať jeho správu, pokúšam sa s Miňom nadviazať očný kontakt. Keď zachytí môj pohľad prikývnem. Miňove vďačné oči hovoria za všetko. Pred rokom mu zomrel otec, ktorý bol v mojom veku. Miňo ma potrebuje.

"Som v tom."

Chvíľu mi trvá, kým si význam tých slov ako-tak uvedomím.

Kým mi konečne dôjde, že sa ma to bytostne dotýka.

(Miňo je neplodný. Informácia od Leny.)

"Som v tom," zopakuje Lena.

Mlčím.

Mlčím celou cestou z kuchyne do obývačky. Dlaň ruky, v ktorej držím mobilný telefón pritisnutý k uchu, mi zvlhla. Zvalím sa do kresla. Som v tom, počujem v hlave ozvenu Leniných slov. Hovor v panike zruším. Vypínam telefón. Uvedomím si ticho v byte. Atmosféra v kuchyni je dusná. Dcéra sa s nami nerozpráva. Žena mi dáva za pravdu, naša dcéra by sa mala viac učiť. Je vo veku, keď sa rozhoduje o jej budúcnosti. Žena si najradšej listuje v obrázkových časopisoch, poézia jej nič nehovorí.

Snažím sa čím skôr spamätať.

Vraciam sa do kuchyne, na našej dlhej, úzkej chodbe sa zrazím s dcérou. Vbehne do svojej izby a zabuchne za sebou dvere.

"Kto ti volal?" sonduje manželka.

"Kolega," zaklamem, "má chorú matku, potrebuje zaskočiť na prednáške."

Moju ženu ani vo sne nenapadne, že by som ju mohol podvádzať so študentkou. Máme dlhoročné, stabilné manželstvo. Darling je praktická, pracovitá a navyše aj spoločenská. Ja som jej presný opak. Nepraktický, lenivý, mlčanlivý samotár s autistickými sklonmi. V ženiných očiach truľo. Ženu volám darling; keď sme sa brali znelo to ináč ako dnes. Asi tak, ako by ste dnes svoje dievča oslovovali súdružka.

"Idem sa prejsť, rozbolela ma hlava z našej dcéry," oznámim darling cudzím hlasom.

"Nedoješ?" žena kývne hlavou k plnému tanieru. "Nie si chorý? Máš akýsi čudný hlas," zastarie
sa.

Pristúpi bližšie a svoju teplú dlaň mi priloží na čelo.

"Nič mi nie je," odvrknem.

Prchám preč.

Za dverami bytu pocítim nepochopiteľnú úľavu. Vonku je nepríjemne sychravo. Zapálim si cigaretu a rýchlym krokom sa vzďaľujem od paneláka. V malom parčíku medzi dvoma protiľahlými radmi blokov spomalím, z vrecka vetrovky vyberiem mobil a vyťukám Lenino číslo.

V priamom rozhlasovom prenose z vyhlasovania výsledkov najprestížnejšej literárnej súťaže vyhlásia Miňovo meno ako posledné. Ešte predtým však zaznejú fanfárym ohlasujúce víťaznú poviedku. Pred Miňom sa práve otvoril veľký literárny svet. Mamutie turné naprieč republikou a špeciálny bonus: vypredané štadióny v Moskve a Petrohrade.

"Miňo sa zbláznil."

Lenin plačlivý hlas v telefóne ma vyľaká.

"Zajtra v Astre?" pýtam sa Leny a dúfam, že povie nie, že to nie je možné, že sme predsa už v celkom inej situácii.

"O štvrtej v Astre," potvrdí Lena.

Meno mojej dcéry zaznelo ako predposledné.

Jablko nepadá ďaleko od stromu.

Na fakultu mi nečakane zatelefonuje riaditeľka knižnice. Je neodbytná, vraj to tie tri týždne nevydrží, musím si to dovtedy pozrieť.

V univerzitnom bufete mi vnúti rukopis svojej detektívky.

Vložím si ho do aktovky.

Pri káve ma oboznamuje s hlavnou dejovou líniou.

Detektív Alexander Tarnóczy vyšetruje vraždu manžela svojej dávnej lásky Vandy. Vanda Kráľová pri neočakávanom príchode domov prichytí manžela in flagranti so svojou priateľkou. Vandin manžel, inžinier Kráľ, je, či vlastne bol známy záletník. Vanda ho zamorduje kuchynským nožom. Jedenásť bodných rán. Čo rana, to nevera. K priznaniu k vražde prinúti svoju priateľku, ktorá je nevyliečiteľne chorá a zostáva jej iba zopár mesiacov života. Prípad je uzavretý. Vandina priateľka je obžalovaná z vraždy a sedí v base. Tarnóczymu však na tom celom niečo nesedí a kauzu Kráľ znovu otvorí. Dodatočné vypočutie Vandinej susedky mu potvrdí jeho predpoklad; Kráľa zavraždila Vanda. Stará láska nehrdzavie a poctivec Tarnóczy stojí pred dilemou. Navštívi svojho priateľa z detstva, psychiatra Rudolfa Mayera. Vanda sa po tej strašnej udalosti u Mayera lieči. Nanešťastie, Mayer zistí, že Tarnóczyho milenka netrpí žiadnou duševnou chorobou, ktorá by ju zbavila viny za svoj hrozný čin. A navyše, ako na potvoru, Mayer je tiež poctivec. Keď ešte prednášal na lekárskej fakulte - tam svoju kariéru začínal, ale aj skoro ukončil, lebo sa mu nechcelo do docentúry - keď teda na fakulte ešte pôsobil, stal sa známy tým, že nedal skúšku vlastnému synovi. Rudolf Mayer mladší neovládal jeden z prejavov skorých a neskorých následkov poranenia hlavy. Išlo o dekanský termín. Kvôli tatkovi musel synátor opakovať ročník...

Vypínam.

Riaditeľku knižnice preruším.

Navrhnem jej výlet za mesto.

Posledný utorok v mesiaci sa v literárnom klube zjaví moja dcéra. Dozvedá sa o mne nové skutočnosti. Môj pseudonym, ktorý všetci považujú za moje občianske meno a priezvisko. Dcéra neskrýva nadšenie. Obnovuje so mnou komunikáciu. Dokonca ju posúva na vyššiu, doposiaľ nevídanú úroveň. Hovorí mi ocino. Tak ma neoslovovala ani vtedy, keď bola v predškolskom veku. Hovorí mi môj zlatý, tajomný ocino. Nechápe, prečo som to zatĺkal. To, že som spisovateľ. Úspešný spisovateľ, dodá jedným dychom. Opatrne zisťujem, čo odo mňa čítala. Nič. Nikdy o mne nepočula. Berie to hneď na seba, vraj je to iba jej chyba. V našej literárnej prevádzke sa musí lepšie zorientovať.

Dcéra ma zaskočí. Dodatočne odo mňa žiada vysvetlenie. Vôbec vraj nechápe, prečo som na ňu tak vybehol.

"Ide nám s mamou, ako všetkým normálnym rodičom, o tvoju budúcnosť. Pochop, sme trochu nervózni. Nemala by si sa priveľmi rozptyľovať," využívam dcérinu eufóriu.

Moja odpoveď na nezodpovedateľnú otázku zaberie.

Dcéra ma objíme. Pritisne sa ku mne. Bez zábran, ako k svojmu milencovi.

Som v rozpakoch.

Zľaknem sa.

Túto scénu mám v jednej zo svojich poviedok.

Dcéru zaujíma môj názor na básne. Keď sa ma na to pýta v očiach má zvláštne chvenie. Lesk, ktorý mávala jej matka po orgazme so mnou. Na okamih klesá pohľadom do môjho rozkroku.

Sedíme v dcérinej izbe. Ona po kúpeli v župane na váľande. Ja oproti nej pri písacom stole. Ona nohu cez nohu, noha hore sa rytmicky pohybuje. Župan sa každým ďalším pohybom nohy nebezpečne roztvára.

Je tam vyholená? napadne mi zvláštna otázka.

Musím sa s tým vyrovnať. Moja dcéra je dospelá. Ako spisovateľ jej imponujem. My umelci máme bujnú fantáziu.

Moja dcéra mi začína pripomínať moju dcéru z poviedky.

Dávajte si pozor na to, čo napíšete, môže sa to v budúcnosti stať, povedal mi kedysi dávno predseda poroty akejsi literárnej súťaže, keď som si preberal cenu.

"Fajn," vravím na básne. Uznanlivo pritom pokyvkávam hlavou.

Dcéra potrebuje povzbudenie. Bolo by odo mňa nezodpovedné nepodporovať ju v tvorbe. Zabiť v nej talent. Viem, aké ťažké je presadiť sa.

Uspejú iba najvytrvalejší.

Iba najtrpezlivejší.

Dcéra si horúčkovito zháňa moje knihy. Rad radom ich číta. Kruté pravdy, polopravdy a nepravdy o našej rodine. Šokujúce, nechutné pasáže o svojej matke. Ale najťažšie sa číta o sebe samej.

Depresívne.

Bezvýchodiskové.

Choré.

Popretkávane množstvom - to tvrdí každý autor - funkčných vulgarizmov.

Dcéra komunikuje len s matkou.

Mňa sa bojí.

Pod hrozbou, že ju zabijem, som jej zakázal hovoriť. Cítim sa ohrozený. Skutočné meno autora mojich kníh nepoznám už iba ja.

Darling ma upozorní, že dcéra sa jej zverila so svojimi úzkostnými stavmi. Vraj mám niečo robiť.

V prvom momente mi napadne psychiater Mayer.

Vzápätí si uvedomím realitu. Žiadneho psychiatra nepoznám. To je čudné, že som doteraz nijakého nepotreboval.

Pod hrozbou, že ju zabijem, zakážem dcére čítať moje knihy.

Dcéra o pol roka úspešne zmaturuje.

Vrhne sa na občianske právo.

Ani tentoraz jablko nepadlo ďaleko od stromu.

Je posledný utorok v mesiaci. Literárny klub už nevediem. Riaditeľka knižnice pochopila môj návrh ináč, ako som ho myslel ja. Cestou kúpim jablká. Zastavím sa v kníhkupectve. Z rádia, ktoré hrá všade, práve doznela známa poviedka. Nasleduje rozhovor s Miňom. Sadnem si do kúta na taburetku, z police naslepo vyberiem akýsi cestopis. Tvárim sa, že čítam. Registrujem Miňov zmätený hlas. Cítim jeho neistotu. Počúvam jeho kostrbaté vety. Jeho trápne odpovede na otázky mladej, ambicióznej literárnej vedkyne.

"Ako je možné, že to dali takému primitívovi," začujem vedľa seba. "Aký pán, taký krám. Toto je súčasná literatúra?!" rozčuľuje sa prešedivený chlapík s bielou intelektuálskou briadkou.

Hľadí na mňa.

Ako by som za to mohol ja.

Katapultujem sa z nebezpečného kúta a opúšťam kníhkupectvo.

Lena ma čaká pred Astrou. Pravidelne štvrtkové popoludnia sú minulosťou. Stretávame sa sporadicky. Na jej popud. Keď zatúži po mojej spoločnosti. Keď sa potrebuje porozprávať. Upokojiť. Keď ma potrebuje ako oporu.

"Rastie," skonštatujem, len čo sa usadíme pri inom stole.

Stôl pre dvoch pri okne s výhľadom na ulicu lemovanú prvorepublikovými vilkami, pri ktorom sme zvykli štvrtok čo štvrtok od štvrtej poobede spolu sedávať je obsadený. Lena sa k nášmu stolu posadí chrbtom. Dlaňou ľavej ruky si prechádza po brušku. Pohlavie dieťaťa už pozná. K životu sa hlási možno budúci literát. Lena akoby vytušila moje myšlienky. "Dúfam, že z neho
nevyrastie nejaký pošahaný spisovateľ," povie.

"Máš to predsa so mnou," upokojujem ju.

V kabelke jej začne vyhrávať mobil.

Volá Miňo.

"Plné štadióny?" opýtam sa, keď ukončia krátky rozhovor.

"Plné," prisvedčí skleslo. "Na dieťatko sa neopýtal."

"Neboj sa, ten čas príde. V Miňovom živote sa dejú zázraky. Aj tvoje tehotenstvo je toho dôkazom," upokojujem ju.

"Je to tvoj syn!" oborí sa na mňa Lena.

Pri našom stole sedí Michael Yebbow. Pozoruje ma zlomeným pohľadom. Možno som mu povedomý. Rozmýšľa odkiaľ ma pozná. Zdá sa, že mu svitlo, gestom pravej ruky mi naznačuje, aby som si prisadol. Ukazovákom druhej ruky ďobe do vzduchu mieriac na Lenin chrbát. Vtom si spomeniem. Odvrátim zrak od Palenčiara, otvorím aktovku, vyberiem igelitové vrecúško.

"Ako si vedel?" usmieva sa na mňa Lena.

Pokrčím plecami.

Periférnym zrakom zaregistrujem, že Michael Yebbow vstáva od nášho stola a mieri k nám.

Predstavím Lene hlavného protagonistu môjho nového románu.

"Čože?! Ty si spisovateľ?!" zúfalo zakvíli Lena.

Je načase vyjsť s pravdou von.

"Si výplod mojej fantázie," vmietnem jej do tváre.

V tej chvíli osamiem.

"Až tak si nemusel," vyškiera sa Yebbow.

Jednu mu vrazím.

Zosunie sa zo stoličky rovno k mojim nohám. Kopnem do neho. Odkopnem ho. Ďaleko.

Pocit osamelosti narastá.

Na stole leží igelitové vrecko veľkých žltočervených jabĺk.

------------------------------

Poviedku Jablko nájdete v časopise Romboid č. 1-2/2017, s. 12-20, ale aj v pripravovanej knihe s pracovným názvom Lomová mechanika.