Milan Zelinka: Haringerova cena

29.07.2017

Keď sa spisovateľ Ivan Gali toho rána prebudil, pocítil na jazyku akúsi zvláštnu chuť. Bol mimoriadne horúci a suchý august, nočné teploty už dlhší čas neklesli pod osemnásť stupňov Celzia, zatiaľ čo denné sa nemilosrdne šplhali na číslo tridsaťosem. Ivan Gali mal už sedem rokov vysoký tlak, poctivo bral všetky spomínané tabletky, každé ráno presne o ôsmej si nasadzoval na pravú ruku manžetu a s uspokojením konštatoval, že jeho horný tlak takmer nikdy nestúpne na hranicu sto tridsať, zatiaľ čo dolný sotva prekročí sedemdesiatku. No jednako musel toho rána konštatovať, že chuť na špičke jeho jazyka je veľmi nepríjemná. Preto ihneď zobudil manželku s prosbou, aby mu prišla postláčať balónik na poloautomatickom tlakomeri. Hoci bola ešte dosť rozospatá, ochotne mu vyhovela: vedela, že občas sa jeho tlak správa nevyspytateľne. Aj napriek presne braným liekom zrazu vyskočí na číslo ako stošesťdesiatdeväť!

Lenže toho rána bolo všetko v najlepšom poriadku.

"No prosím! Zase sto dvadsať štyri na sedemdesiattri!" povedal Ivan napodiv mrzuto.

"Nijaké nepríjemné prekvapenie... Ale prečo sa tak čudne cítim?"

Sotva to dopovedal, na stolíku sa ozvalo prenikavé lalotanie prenosného prístroja pevnej linky. Ivanom prešlo zvláštne zachvenie. Nahnevane hodil nevyfúknutú manžetu na stôl a prudko siahol po prístroji.

"No prosím! Gali!" vyštekol ako pes. "Počúvam!"

"Zdravím ťa, starec," ozval sa v slúchadle neobyčajne zdvorilý hlas jeho kolegu Maláska.

"Prepáč, asi ťa vyrušujem, ale chcel som ti blahoželať ako prvý. Dostal si Haringerovu cenu, len teraz to hlásili v správach. Myslel som, že budeš mať z toho radosť. Blahoželám! Tomu sa hovorí šťastie..."

"Ďakujem," povedal Ivan rýchlo, hoci o takej cene ešte nikdy nepočul. Bol zaskočený aj preto, že kolega Malásek, ktorý mu to oznamoval ako prvý, súkromne jeho práce vždy veľmi chválil, no na verejnosti to nikdy nepovedal, hoci mal na to mnoho príležitostí.

V slúchadle zavládlo trápne ticho. "Tak si to teda uži, starec," povedal jeho neobyčajne zdvorilý kolega. "Iste to bude pre teba veľký zážitok..."

"Ďakujem, užijem si to," povedal Ivan. "Tak sa maj. A ďakujem ti za dobrú zvesť!"

Ivan vypol prístroj a oťapene sa otočil k žene.

"Haringerova cena," povedal zachrípnuto. "V mojom veku. Kto by to bol povedal. Také šťastie..."

O týždeň dostala rodina doporučený list. Pozývali ich do Holingenu, do vysokohorskej chaty Pfeipfer na prevzatie ceny. Okrem pozvánky pre celú rodinu tam boli aj dva listy na kriedovom papieri. Na jednom z nich bola podrobne opísaná história ceny s presným menoslovom autorov, ktorí toto prestížne vyznamenanie už získali, (Ivan nepoznal ani jedného z nich), na druhom papieri boli presné cestovné aj ubytovacie dispozície. Hovorilo sa tam o všetkom možnom, len nie o peniazoch a preto nadšený Ivan ešte toho dňa zabehol do sporiteľne a pre istotu vybral z knižky rovných päťtisíc eur, pevne dúfajúc, že cena, ktorú mu udelili, bude krytá aj finančne v takej výške, že mu nielen nahradí všetky vzniknuté náklady, ale ich ešte aj vysoko presiahne.

Do vytúženého Holingenu so sebou vzali nielen dve vydaté dcéry aj so štyrmi deťmi, ale aj deväťdesiatdvaročného, mimoriadne čulého dedka. Dedko sa už doma tešil na lyžovačku na strmých svahoch Álp a potajme dúfal, že sa mu tam podarí zviesť nejakú mladú čašníčku, ktorú si predstavoval ako kypré žieňa plných, neobyčajne vábivých tvarov, s ohnivými očami plnými neznámeho, rýdzo ženského smútku - zo sexuálne nenaplneného života...

V Holingene na malej železničnej stanici ich nemilo prekvapila pustota na nástupišti... Nebolo tam ani živej duše, no nakoniec sa odkiaľsi vynoril vysoký muž v strednom veku s čiernymi fúzikmi pod prešibaným bambuľovitým nosom. Predstavil sa im ako konateľ Haringerovej ceny a hneď všetkých ochotne zaviedol k trom luxusným mercedesom, aby ich odviezol na miesto činu - do chaty Pfeipfer dvetisícpäť metrov nad morom.

Tak sa aj stalo. Šoféri vo farebných livrejach im všetkým srdečne popodávali ruky a o necelých dvadsať minút ich už ochotný recepčný pedantne zapísal do knihy hostí a odovzdal im kľúče od izieb so starobylými hruškovitými visačkami.

V izbách bol nábytok takého prepychového vzhľadu, že sa ho prichádzajúci báli dotknúť. Keď sa po dlhom váhaní ako-tak vybalili a zišli do jedálne na desiatu, objavil sa pri nich vrtký konateľ. Stručne im oznámil, že pánu váženému autorovi bude Haringerova cena odovzdaná ešte dnes popoludní pánom Wolfgangom Haringerom osobne. Pán Haringer, dlhoročný prezident Klubu výškových lezcov, ich, žiaľ, momentálne nemôže privítať, keďže si musel zo súrnych dôvodov odskočiť na štít Fingerspitz, no k obedu sa istotne vráti a rád ich privíta. On, konateľ ich momentálne prosí iba o dve veci: aby hlava rodiny po dojedení bez meškania zišla na recepciu a uhradila tam preddavok tisíc eur za ubytovanie a tisíc eur za jedlá, a aby si za platbu hneď vyzdvihla aj príslušné potvrdenky. Tak to zatiaľ urobil každý nositeľ Haringerovej ceny bez výnimky a nebolo by dobré, keby sa toto pravidlo nejako porušilo len preto, že budúci laureát je zo Slovenska, čiže z krajiny, kde ľudia spávajú väčšinou pod ovčími kožuchmi na salašoch a jedia surovú slaninu, ku ktorej mávajú občas aj soľ.

Ivanovi vyrazil na čelo pot. Celý bez seba zišiel na chvejúcich sa nohách na prízemie a trasúcimi sa rukami odovzdal recepčnému dvadsať zelených bankoviek, ktoré si inkasant hneď dôkladne prezrel pod lampou UV a hneď nato sumu zručne zamkol do trezoru, umiestneného hneď za jeho chrbtom. Potom riekol, že teraz je všetko už TIP-TOP, čiže tak, ako má podľa stanov byť a že pánovi budúcemu nositeľovi môže byť Haringerova cena vrelo odovzdaná: hneď dnes popoludní, len čo sa zakladateľ ceny, prezident Klubu výškových lezcov, pán Wolfgang Harringer vráti zo štítu Fingerspitz, kam si na chvíľočku musel z vážnych dôvodov odskočiť.

Na obed mali špeciálnu studenú polievku z červenej repy Hanusell a ako hlavné jedlo Pstruha v perejach. Pravda, pokojne si mohli vybrať aj Pstruha pred perejami alebo aj Pstruha za perejami, ale oni si dali akurát Pstruha v perejach, lebo tak si to želal deväťdesiatdvaročný dedko, ktorý tým chcel demonštrovať svoju čulosť...

Už pol hodinu pred treťou sa celá rodina zhromaždila v recepčnej sále chaty, kde hlave rodiny mala byť Haringerova cena presne o tretej odovzdaná. Všetko išlo ako po masle, mýlilo ich iba jedno, že ani o päť minút tri tam okrem nich, deviatich, nebolo ani živej duše. Iba čašník tam občas nakukol štrbinou pomedzi pootvorené dvere a Ivanovi sa zakaždým videlo, že má poriadne pod čapicou.

Presne o tretej sa z ampliónu na bočnej stene ozvali slávnostné fanfáry a všetci vážne vstali, aby v miestnosti konečne uzreli tak túžobne očakávaného pána Wolfganga Haringera. Namiesto neho však do sály vstúpil zľahka sa potácajúci konateľ a s hlbokou ľútosťou v hlase im oznámil, že žiaľ, pánovi Haringerovi sa zo štítu Fingerspitz zatiaľ ešte stále nepodarilo šťastne sa navrátiť a nikto nevie, či sa mu to dnes aj vôbec podarí, keďže si privrel pravú nohu v rozsadline dvoch susedných skál, len niekoľko metrov pod štítom, keď sa už navracal dolu. Je to naozaj veľká smola, akoby akýsi zákon schválnosti, no báť sa naozaj nemusia: už bol za ním vyslaný špeciálny záchranný oddiel v počte piatich skúsených lezcov, takže je viac ako isté, že váženému autorovi bude cena určite odovzdaná: ak aj nie dnes večer, tak určite zajtra ráno; Haringerova cena je priveľmi prestížna, než aby s ňou bolo možné ďalej čakať.

Medzitým nadišiel čas olovrantu a mierne znepokojená rodina aj s ustavične hundrajúcim dedkom sa presunula do jedálne k špeciálne pripravenému jedlu. Ivan ešte ani nestihol riadne zaplatiť šesťsto eur účtujúcemu čašníkovi, keď sa z ampliónu v stene znova ozvali slávnostné fanfáry a oni sa znovu vo veľkom rozochvení postavili. Znovu však vstúpil dosť neistým krokom konateľ a s poľutovaním im oznámil, že aj záchranný oddiel, vyslaný za pánom Haringerom, uviazol v skalách medzi zvyškami síce starého, no zato veľmi nebezpečného snehu. Smola je v tom, že náhradný oddiel nemajú a preto sú nútení ihneď požiadať o vrtuľník so sedemčlennou posádkou. No, žiaľ, ten je finančne značne náročný a pretože bankovým účtom disponuje jedine pán Haringer, personál chaty sa rozhodol usporiadať mimoriadnu zbierku na jeho zaplatenie. Aby bolo jasné, vedenie nikoho do ničoho nenúti, každý môže prispieť sumou, ktorú uzná za vhodnú.

Rodina viditeľne pobledla.

Ivan, aby tiež prispel k záchrane situácie, vybral z bočného vrecka peňaženku, ale ako vytiahol z nej dve päťstoeurovky, od jednej z nich sa náhle oddelila tretia, zrejme k nej dosiaľ prilepená, a knísavým letom sa zniesla na koberec. Konateľ ju automaticky zdvihol, zručne priložil k tým dvom, ktoré mu podal Ivan a všetky tri, ani nestihli spozorovať ako, vopchal si do bočného vrecka saka. Potom sa znovu zjavne neistým krokom vzdialil.

Situácia začala byť povážlivá... Ivan, aby zachránil od istej skazy zostávajúcich deväťsto eur, cestou do izieb zvolal na recepčného, že ihneď odchádzajú domov - na Slovensko. Nemienia sa dať už ďalej okrádať ani o čas ani o peniaze, lebo Wolfgang Haringer - ak taký človek vôbec existuje - sem už naisto nepríde a nijakú cenu mu naisto neodovzdá.

Na jeho veľké prekvapenie mu recepčný veľmi zdvorilo odvetil, že áno, to môžu, na to majú plné právo, dokonca im môžu byť ihneď privolané taxíky k najbližšiemu rýchliku... No nemali by zabúdať, že Haringerovej cene aj tak neujdú: ak im z rýdzo objektívnych príčin nebude môcť byť odovzdaná teraz osobne, iste im bude poslaná na Slovensko dodatočne - poštou.

Ivan s ním už nemienil ďalej debatovať, preto si len zlostne odpľul a recepčný ihneď privolal tri luxusné mercedesy, ktoré ich všetkých odviezli na opustenú železničnú stanicu do Holingenu - k rýchliku.

Po zaplatení všetkých lístkov Ivanovi zostalo v peňaženke len päť eur a dvadsaťdva centov, takže po príchode do rodného mesta sa mohol domov odviezť taxíkom iba deväťdesiatdvaročný dedko a manželka. Ostatní museli šliapať domov pešo dva kilometre.

Na druhý deň, len čo sa Ivan konečne poriadne vyspal, vo vlastnej posteli, spomenul si na kolegu od pera Joža Maláska, pôvodcu všetkého ich nešťastia, a vzal do ruky prístroj pevnej telefónnej linky, aby mu s chuťou vynadal. Ale neosobný ženský hlas mu tri razy po sebe oznámil, že volané číslo bolo zrušené a tak Ivanovi neostalo nič iné, len sa za ním vybrať osobne - autobusom na druhý koniec mesta.

Dlho stláčal gombík na zvončeku pri známych dverách... Až po dlhej chvíli sa otvorili susedné dvere a pani v červenej šatke sa ho nahnevane opýtala, prečo tu tak dlho zvoní, keď byt je už týždeň prázdny. Maláskovci sa odsťahovali do Kanady a už sa nikdy nevrátia.

Ivan zaklial a pešo sa vydal po strmých schodoch na prízemie.

Prestížna Haringerova cena Ivana Galiho aj tak dostihla... Istého krásneho septembrového rána im poštový kuriér priniesol velikánsku papierovú škatuľu. Keď ju otvorili, našli v nej dva velikánske diplomy napísané v cudzom jazyku a pod nimi v stružlinách starostlivo zabalených dvanásť ľahkých hrncov, navlas takých, aké vnucujú šmejdi starým ľuďom na rafinovane organizovaných výletoch...

------------------------------

Poviedku Haringerova cena nájdete aj v časopise Romboid č. 3-4/2017, s. 8-12.