Wolkrova Polianka 2017

26.10.2017

Chlapečku bosý! (Nad básňami Wolkrovej Polianky 2017)

V aktuálnom ročníku tradičnej básnickej súťaže pre autorov do 30 rokov, ktorú organizuje Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska a Fond na podporu umenia spolu s mestom Vysoké Tatry, som mal možnosť s ďalšími dvoma porotcami (Peter Mišák, Ján Tazberík) hodnotiť kvality básnických prác sedemnástich autorov. Zhruba polovica prác sa akosi prirodzene a hneď oddelila, vzhľadom na zjavné nedostatky v niektorej zložke či viacerých zložkách výpovedí: napríklad načrtnutý zámer postupne téma tlačila do iného, deformovaného vyznenia, alebo opačne, tematické spracovanie sa utápalo samo v sebe bez toho, aby bolo hmatateľné nejaké zámerné myšlienkové vyznenie, alebo niečo medzi tým, prosto, autorsky sa text v niektorom prvku básnickej štruktúry vykĺzol z rúk a čitateľovi ponechal pohľad na polorozbitú, poloplávajúcu básnickú plťku; témy boli neraz nezaujímavé, silené do prudkého experimentu či okázalo estetickej maniery, alebo naopak do mdlej tradície typu nešťastnej a prehnane komplikovanej lásky a nevyriešiteľných uplakaných vzťahov milencov či celého sveta; štýlovo a jazykovo tieto práce boli dosť nevyrovnané, rozskackané, často rezumujúce v uvravenosti, klišé, pri viazaných veršoch v naivnom bezvýznamnom rýme. Zhruba polovica prác sa teda nedostala na ďalšie rokovanie poroty, hoci si myslím, že niektorým nechýbalo veľa (možno trochu báseň viac domyslieť, doiskriť, nechať ju žiť) a boli by súce minimálne na čestné uznanie, preto predpokladám, že autori to nevzdajú a nabudúce pošlú svoje básne znova...

Tento rok som si pri čítaní súťažných prác, neviem z akého dôvodu, položil absurdnú otázku: aká báseň je vlastne dobrá? Podobné otázky neznášam, lebo riešenie v tejto oblasti nikdy nebude konečné a ani konečne a večne platné, napokon takéto úvahy často vedú buď k vzletným hlúpostiam alebo k rozpeneným pivným rečiam. Všetci vieme, že v dobrej básni je vždy niečo osobité, čo z nej trčí a nezameniteľne sa prihovára - a to niečo nazývame estetickou energiou, bravúrou, originalitou, šťavnatosťou atď. Naozaj neviem, prečo som sa unavoval touto otázkou, ale stále akosi zvonila v mojej hlave. Azda to bola spomienka... Podobné zvonenie som zažil minulý rok: v rámci programu súťaže vo Vysokých Tatrách sme navštívili expozíciu venovanú Jiřímu Wolkrovi. Popri dobových predmetoch, fotografiách, korešpondencii a lekárskych správach priamo oproti mne na stene visel originálny rukopis básne Pokora. Priznávam, trochu som sa tam nudil, pripadalo mi, že sa vŕtam v hrobe, ale tá báseň - tá báseň si tam visela a usmievala sa. Prikročil som k nej a čítal som:

Stanu se
menším a ještě menším,
až budu nejmenším na celém světě.

Po ránu, na louce, v létě
po kvítku vztáhnu se nejmenším.
Zašeptám, až se obejmu s ním:
"Chlapečku bosý,
nebe dlaň o tebe opřelo si
kapičkou rosy,
aby nespadlo."

No a je mi jasné, že všetci bez dlhších definícií v tejto chvíli vieme, čo je dobrá báseň... Presne toto som cítil a povedal som si, že báseň využijem a bude mi navyše metodologickou pomôckou pri zhodnocovaní súčasných autorov. Plán bol jednoduchý: najprv sa budem sústrediť na tie menšie a ešte menšie prvky básnických výpovedí - detaily; potom budem hľadať niečo pekné - vztáhnu se po kvítku, napríklad metaforu; ďalej budem skúmať mieru vzťahu, ktorú si so mnou báseň vytvára, či dokáže vytvoriť komunikačné puto - a či sa s ňou obejmu J; tiež ma bude zaujímať, nakoľko je báseň osobná, subjektívne presvedčivá, nakoľko je bosá; a zlatý klinec: pointa - kapička rosy, ktorá drží nebo, ktorá všetko redefinuje a dostáva text do ďalších netušených a nedopovedateľných rovín.

Veru takto wolkrovsky, ako nejaký chlapeček bosý,som ja čítal tohtoročné práce a s oboma porotcami sme dospeli k nasledujúcim výsledkom.

Laureátom sa stal Adam Kollár - v jeho básni sa skvie ako čerstvo ohobľované brvno verš: "Jediný sentiment hodný uznania je neláska." K tomuto niet čo dodať - autor ponúka filozofujúci a provokujúci text, ktorý polemizuje so samotným básnickým vyjadrením a ľudským citom. Výpoveď je napätá, má v sebe šarm mladíckej drzosti, no rovnako je uvoľnená a až chladne konštatačná - charakterizuje ju smútok. Z každého slova cítiť osobnú cestu myslenia, ktorou si autor prešiel a dokázal stvoriť jednu uzavretú a koncentrovanú kompozíciu.

Prvé miesto za svoju tvorbu získala Bianka Zamatóczka - jej poézia má v sebe tragikomickú spontaneitu, ktorú autorka v textoch uplatňuje ako cestu sebaspoznávania. Uveďme napríklad verše: "A ja som narúžovaná včerajším vínom," či: "Poriadok vo svojom zmätku je pech na dlhé trate." Básne tejto autorky sú extrovertné, majú v sebe rozmernú autentickú zážitkovosť a psychológiu.

Magdaléna Martišková je presvedčivým talentom. Dokazuje to vo viacerých súťažiach - v tohtoročnej súťaži Wolkrova Polianka je na druhom mieste. Autorka má dar vystihnúť nevyjadriteľné a vyjadriť často jediným slovom, čo by sme od toho slova vôbec nečakali: "Keď oko navždy ostane otlačené medzi dianiami..." Tvorí básne neveľkého rozsahu no s veľkou mierou obraznosti a možných konotácií.

Minuloročný laureát Andrej Bublák skončil na treťom mieste. Neznamená to, že kvalitatívna stránka jeho básní poklesla, iba to, že básne, ktoré poslal, porotu oslovili trochu menej, ako tie minuloročné a zároveň básne iných autorov v niektorých momentoch predčili tieto práce. Autorsky zostáva Andrej Bublák anestetický a ironický, stále hľadajúci moderný tvar a nebásnický jazyk pre vyjadrenie večných problémov: "na tendencii stagnovať / až do súčasnosti / nezáleží..."

Porota sa rozhodla udeliť tri čestné uznania (abecedné poradie): Petra Križovenská - jej výpoveď má emocionálny základ a nežný jazyk, autorka smeruje k vážnym existenciálnym a vzťahovým témam - vo viazaných básňach má však isté nedostatky; Matúš Oparty - poézia tohto autora pranieruje aktuálne spoločenské témy, má výraznú rytmiku, charakterovo je skôr popkultúrna a menej významovo zvrstvená; Barbara Vojtašáková - je autorkou melanchólie načrtnutej v stručných básňach, ktoré pôsobia ako malé (no veľké) psychologické sondy.

Pre úplnosť výsledkov dodávam, že Cenu primátora mesta Vysoké Tatry získala za svoju tvorbu Klaudia Rybovičová.

Radoslav Matejov (predseda poroty)